V knihách sa píše, že starí mnísi často žehnali predmetom, ak sa im nepozdávali. Ak takýto predmet bol sídlom temných síl, v okamihu sa rozletel na kusy. Naozaj exitujú predmety, ktoré sú nabité negatívnou silou. A existujú aj slová, ktoré prinášajú prekliatie. Našťastie existujú silnejšie slová a rituál, ktorý dokáže tieto zlé sily potlačiť – je to rituál žehnania…Doteraz si všetci mysleli, že žehnanie je vyhradené len kňazom. Žehnanie však nie je viazané na duchovnú službu, žehnať môže každý človek a to nielen iných, ale aj zvolávať Božie požehnanie na seba. Hlavne v protestantských cirkvách zažíva požehnanie svoju renesanciu. Žehnanie je viac, než len modlitba, je to gesto, ktoré možno vnímať zmyslami, ktoré má hlbší význam. Túžba človeka byť požehnaný, je túžbou po živote v Božej blízkosti a pod jeho ochranou.
sme prameňom požehnania
Sme stvorení na obraz Boží, toto je najhlbšie jadro našej bytosti – to čo je v nás sväté. V každom z nás je niečo sväté, nad čím ostatní nemajú moc. To, čo je sväté, je vyňaté z moci sveta a môže uzdravovať. Aj anjeli hovoria o nás, že je v nás niečo sväté, celistvé, neporušené, zdravé a nenakazené hriechom. V okamihu, kedy sa dostaneme do kontaktu s tým (čo je v nás sväté), začneme blahodarne pôsobiť na ľudí okolo nás. Poslaním človeka je pomáhať druhým k spáse a byť pre nich nástrojom, cez ktorý prídu k uzdraveniu a dospejú k celistvosti.
Skrze Krista spoznávame svoju pravú podstatu. Kristus je v nás a v nás spája všetko v jedno, teda to čo často vnímame ako rozdelené: našu silu i slabosť, krehkosť i nesmrteľnosť, temné i svetlé stránky. Najhlbšie požehnanie akým nás obdaril Boh, je prítomnosť Krista v nás samých. Je v nás ako nádej slávy. Je nádejou, že raz dorastieme do podoby, ku ktorej nás určil Boh, do podoby, kedy sa v nás zjaví Božia sláva.
Skrze Krista, teda skrze vykúpenie a odpustenie hriechov, sme dostali dar veľkého požehnania. Cez vykúpenie nás Boh oslobodzuje od síl, ktoré by nám chceli uškodiť. Už nás nemusia ťažiť výčitky svedomia. Tam, kde sme v Kristovi požehnaní, sa už hriech nepočíta. Požehnanie je silnejšie než prekliatie, ktoré navyše často na seba privolávame, keď sa trápime pocitom vlastných vín a tím oslabujeme svoju vitalitu.
Ak chceme byť požehnaní, musíme konať v súlade s prirodzenosťou. Každý z nás, je pre druhých požehnaním. Boh to od nás očakáva. Nemusíme kvôli tomu podávať nadľudské výkony. Stačí, ak budeme tým, kým sme vo svojej podstate. Sme pre druhých požehnaním práve taký, akí sme, vo svojej jedinečnosti. Musíme sa prestať podceňovať, Boh nás vyvolil k tomu, aby sme boli prameňom požehnania pre iných.
sme milovaní
Požehnanie má v sebe vždy niečo spojené s vyvolením. Keď niekomu žehnám, prežíva, že je Bohom vyvolený. Byť vyvolený a požehnaný, znamená byť v Božej blízkosti. A keďže si nás Boh vyvolil a požehnáva nás, môžeme prežívať skutočnosť, že Boh túži po našej blízkosti a že nás prijíma bez podmienok.
Byť vyvolený, však znamená aj určité očakávania, ktoré má Boh k človeku. Je to očakávanie, že sa zriekneme svojej minulosti, zanecháme falošné istoty a odovzdáme sa do Božích rúk, vďaka čomu sa dostaneme pod jeho ochranu. Byť požehnaný, teda znamená dôverovať Bohu a kráčať životom s vedomím, že Boh nás chráni pred nebezpečenstvom. Boh dáva človeku prísľub: „budeš požehnaním“ a je to ten najkrajší prísľub, ktorý môže človek dostať. Človek je teda požehnaný a môže byť prameňom požehnania pre druhých.
Spoločnosť potrebuje ľudí, ktorí sú prameňom požehnania. Títo ľudia majú blahodarný vplyv na druhých a dávajú nádej. Ešte stále neviete, čo je to byť požehnaný? Keď sa človek zamiluje, získava skúsenosť, že jeho milý/á sa pre neho stáva požehnaním. Zamilovaný človek doslova rozkvitá. V blízkosti milého/milej sa učí prijímať seba samého. Začína v ňom rásť nové sebavedomie. Temnota sa rozjasňuje a beznádej začína miznúť. Do života sa vracia fantázia a tvorivosť. Človek objavuje v sebe nový prameň sily…
Byť požehnaný, znamená prijímať Božiu lásku, ktorá premieňa človeka a robí ho prameňom lásky (požehnania) pre ostatných.
sme požehnaní
Požehnanie je Božím prísľubom, že život človeka je pod Božou ochranou a že máme podiel na tvoriacej Božej sile, ktorá sa prejavuje a prináša plody v nás ľuďoch. Každý potrebuje istotu, že jeho život prináša plody a že svojím životom zanecháva nezameniteľnú stopu. Človek vytvára niečo, čo ho presahuje a čo pretrváva. A tak pristupujem ku svojej práci s vedomím, že som požehnaný a ak vstupujem s týmto presvedčením do stretnutí s druhými, potom moja práca, ale aj stretnutia s ľuďmi sú požehnané a prebúdzajú k životu.
Často si myslíme, že Božie požehnanie prichádza len vtedy, keď sme úspešní, keď sa nám darí, no požehnanie sa nám dostáva vtedy a predovšetkým vtedy, keď sme v koncoch, keď zakúšame vlastnú bezmocnosť a sebectvo. Ak dokážeme povedať áno tomu, akí sme, môže sa naša slabosť a nedokonalosť premeniť v prameň požehnania. Boh nežehná dokonalému, ale nedokonalému, nežehná neporušenému, ale zlomenému
Žehnať znamená chváliť Boha za to, čo nám dal a za okamihy, kedy zasiahol do nášho života. On je zdrojom všetkého požehnania. K požehnaniu patrí chvála toho, ktorý je našim Stvoriteľom, Vykupiteľom a Spasiteľom. Byť požehnaný znamená, že vo mne začína rásť niečo nové. Byť požehnaný znamená, že Boh dal vo mne vyklíčiť niečomu novému, že ma privádza do kontaktu s pôvodným a neskresleným obrazom, ktorý si o mne urobil. Boh cez požehnanie dáva ľuďom spoznať, že patria Božiemu kráľovstvu, že sú v uzdravujúcej a chrániacej Božej blízkosti.
ako žehnať
Každý z nás je požehnaný, každý z nás bol Bohom stvorený, ako jedinečná a neopakovateľná bytosť a je milovaný. Môžeme žehnať iným, ale aj sami na seba zvolávať jeho požehnanie. Existuje pri tom niekoľko druhov požehnania:
Ježiš berie deti do svojho náručia, vkladá na ne ruky a žehná im. Toto požehnanie je nežným gestom. Ak niekoho objímeme s úmyslom požehnať ho, cez naše objatie môže prežiť skúsenosť, akoby ho Boh prijímal do svojho objatia, uisťoval o svojej láske a o tom, že ho stále obklopuje jeho spásonosná a milujúca blízkosť. Vďaka objatiu je možné požehnanie priamo zakúsiť, nesie v sebe kus nehy.
Môžeme žehnať aj slovami, keď povieme niečo dobré. Teda požehnaním je aj to, keď o druhom človeku hovorím niečo dobré pred inými, ale aj keď mu to hovorím. Požehnanie cez slová, má blahodárne účinky pre dušu. Má silu zlomiť všetky slová, ktoré nás zranili a ktoré sme počuli počas svojho života. Ak ich naozaj berieme vážne a zvažujeme, či je vhodné ich povedať, či prinesú správny úžitok, vtedy človek (ktorému žehnáme) vníma, že sa k nemu cez požehnanie láskyplne skláňa samotný Boh, že nad ním drží svoju milujúcu ruku a dáva mu prísľuby plné lásky, povzbudenia, plné sily a nádeje. Vďaka slovám, môže Božie požehnanie preniknúť do ľudského srdca. A dať nám prežiť jeho blízkosť, nehu, starostlivosť a lásku.
Ježiš vkladá na deti svoje ruky. Gesto vkladania rúk je veľmi osobné a intímne. Vnímam cez neho teplo druhého, niekedy cítim, ako cez mňa prúdi niečo uzdravujúce. Vkladanie rúk je najsilnejšie gesto žehnania. Vďaka nemu môžem na vlastnom tele zakúsiť Božiu lásku, v podobe nežného dotyku, lásku – ktorá cez mňa prúdi k druhému človeku. Môžem svoje ruky na druhého človeka vložiť v tichosti, alebo aj hovoriť slová. Ale aj keď prehovorím, je dôležité zotrvať v tichosti niekoľko okamihov. Jednoducho nechať priestor tajomstvu, ktoré nedokážem slovami obsiahnuť. Je to tajomstvo a vyžaduje mlčanie, aby sám Boh mohol konať svoje dielo. Ja som len jeho nástroj, cez ktorý pôsobí. Ak konám v jeho mene a na jeho oslavu, je so mnou…
Kríž je znamením spásy, je znakom ochrany pred zlom a pôsobenia Božej lásky, ktorá sa v človeku dotýka všetkého a všetko premieňa. Je to znamenie lásky. Ježiš za nás položil svoj život na kríži a miluje nás takých, aký sme. Neexistuje nič, čo by z tejto lásky bolo vylúčené. Boh ma naozaj miluje. Cez znak kríža jeho láska preniká cez všetko, čo mám a kým som, cez moje myslenie, vitalitu, dary, sexualitu, nevedomie, podvedomie, svetlé aj temné stránky mojej osobnosti… Tento znak mi pripomína, že som Bohom požehnaný. Smiem zvolávať na seba jeho požehnanie a žehnať iným, pretože Boh ma preniká svojou láskou a všetko vo mne premieňa. Nemusíme robiť veľké znamenie kríža, stačí dať krížik na čelo blízkej osobe :-).
Na každý druh požehnania je dôležité sa vnútorne pripraviť. Treba upustiť od svojich myšlienok a vedľajších úmyslov – byť otvorený pre Ducha Svätého. Vlož do požehnania všetku svoju lásku, starostlivosť a dôveru. Len vtedy je toto gesto svätým, len vtedy budeš nástrojom Boha, cez ktorý bude prúdiť jeho láska k ľuďom.
ako dávať požehnanie
K človeku, ktorý mi dáva svoje požehnanie, by som mal mať dôveru. Potrebujem mať istotu, že svoje požehnanie nespája s nekalými úmyslami, alebo s osobnými záujmami. Vtedy by mi „požehnanie“ mohlo uškodiť a nebolo by skutočným požehnaním. Cirkev si toto riziko uvedomuje, preto požaduje od tých, ktorí žehnajú druhým, aby boli vnútorné čistí. Aby naozaj boli nástrojom v Božích rukách.
Niekedy sa pýtam, ako to asi vyzeralo kedysi, keď žehnal Ježiš. Za ním chodili ľudia s prosbou o požehnanie. Je evidentné, že z neho vyžarovalo niečo, čo ľudí k nemu priťahovalo a čo im dávalo silu od neho žiadať takéto požehnanie. A uvedomujem si, že ja nie som On. No spolieham sa na to, že v jeho mene môže každý žehnať druhým a zvolávať aj na seba jeho požehnanie. K tomu je dôležité byť otvorený pre Ježišovho ducha, aby cez nás mohol žehnať.
Keď ma niekto požiada o požehnanie, snažím sa vcítiť do jeho situácie a zistiť, po čom túži v hĺbke svojho srdca. Požehnanie má byť odpoveďou na bytostnú túžbu a na skutočnú potrebu tohto človeka. Dôležité je dôverovať svojej intuícií a hovoriť len tie slová, ktoré mi vychádzajú zo srdca. Ak by som ho nemal čisté, ako by som mohol nájsť tie správne slová? Dôležité je nepoužívať frázy, ale dať konkrétny prísľub, prejaviť sympatiu, povzbudiť a uistiť o Božej láske a ochrane.
Môj život sa vydarí len vtedy, ak budem môcť neustále prežívať, že ku mne hovorí Boh a obracia ku mne svoju tvár. Boh sa na mňa pozerá. Cítim, že ma miluje. V požehnaní sa stretávam s Bohom, ktorý mi otvára svoju náruč. Ak ja sám dávam požehnanie, práve táto náklonnosť a neha, by sa v ňom mali prejaviť.