Dar kresťanského spoločenstva

Duch nás spája v Kristovi

Ulice Jeruzalema sú plné ľudí, ktorí prišli osláviť Sviatok týždňov. Ako stály obyvateľ Svätého mesta si si už zvykol na to, že v tieto výnimočné dni býva všade hurhaj a tlačenica. Dnešný deň je však iný. Veľký zástup sa zhromažďuje okolo akéhosi Galilejčana, ktorý odvážne hlása, že Ježiš, muž, o ktorom si mnohí mysleli, že by mohol byť Mesiáš, vstal z mŕtvych!

O ukrižovaní toho muža, ktorý uzdravoval chorých a dokonca vzkriesil z hrobu Lazára z Betánie, hovorilo celé mesto. Dokonca si aj ty sám začal premýšľať, či by to naozaj nemohol byť Mesiáš. Ale po jeho ukrižovaní si si povedal, že to bol pravdepodobne len ďalší falošný prorok, jeden z tých, akí sa z času na čas v Jeruzaleme objavia. Teraz však jeden z Ježišových nasledovníkov, Šimon Peter, hovorí zástupu, aby robili pokánie a dali sa pokrstiť v Ježišovom mene, a prijali tak dar Ducha Svätého.

Ako tak Petra pozorne počúvaš, niečo v tvojom srdci sa pohne. Mohla by to byť naozaj pravda? Zrazu si si istý, že Ježiš nie je len Mesiáš, ale aj vzkriesený Pán a Spasiteľ. Ešte v ten deň sa dáš pokrstiť a tvoj život je od tej chvíle úplne iný.

Teraz chceš tráviť čas so všetkými ostatnými, ktorí prijali Petrovo posolstvo. Keďže všetci ste boli pokrstení v Ježišovi, cítiš s nimi silné puto. Schádzate sa každý deň v chráme, aby ste spoločne uctievali Pána. Stretávate sa po domoch a spoločne lámete chlieb. Dokonca predávate časti svojho majetku, aby bolo dosť prostriedkov pre ľudí v núdzi (Sk 2, 43 – 47). So svojimi bratmi a sestrami v Kristovi žiješ nový, spoločný život.

Počas tohto Veľkonočného obdobia sa chceme sa pozrieť na to, aký bol život „spoločenstva veriacich“ (Sk 4, 32), ktorí sa po Turícach spojili a vytvorili malé kresťanské spoločenstvá. Čo nás môže naučiť ich spoločný život? Ako môžeme upevňovať naše spoločenstvo veriacich, či už ako rodina, susedia alebo farnosť? A prečo je také dôležité, aby sme to robili?

Hnutie Ducha Svätého

Nie je zaujímavé, že len čo Peter na Turíce ohlásil radostnú zvesť, pokrstení ľudia sa začali „vytrvalo zúčastňovať na bratskom spoločenstve“ (Sk 2, 42)? Prečo sa to stalo? Pretože prijali Ducha Svätého. Duch v našom vnútri necháva vzplanúť túžbu po spoločenstve a vedie nás tak k bratom a sestrám, ktorí nás môžu podporovať na ceste s Bohom a s ktorými sa môžeme zhromažďovať a spoločne velebiť Pána.

Predstav si, aké to muselo byť pre týchto prvých veriacich! Stále sa považovali za Židov, ale teraz nazývali Ježiša svojím Pánom a Spasiteľom – muža, ktorého veľká časť náboženskej spoločnosti odmietla ako podvodníka. Viera týchto mužov a žien ich zásadným spôsobom odlišovala od mnohých ich židovských spoluobčanov. Potrebovali podporu spoločenstva veriacich, a tak ich Duch viedol k tomu, aby sa stretali a mali rozličným spôsobom účasť na živote svojich bratov a sestier. Vďaka tejto základnej podpore mohli robiť to, čo im prikázal Ježiš: Získavať učeníkov vo všetkých národoch a krstiť ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (porov. Mt 28, 19).

Ježiš a jeho skupina učeníkov

Samozrejme, Boh nás stvoril ako spoločenské bytosti, ktoré sú od seba závislé a na svoje prežitie a rozvoj potrebujú spoločenstvo. Židovská kultúra v Ježišovej dobe sa viac točila okolo miestnej komunity a rodinného spoločenstva; ľudia žili prevažne vo veľkých skupinách širokých rodín.

Je teda pochopiteľné, že keď Ježiš začal svoje verejné účinkovanie, túžil získavať učeníkov. Tých chcel formovať, aby po jeho zmŕtvychvstaní mohli hlásať radostnú zvesť a budovať jeho Cirkev. Potreboval ich však aj pre ich podporu a spoločenstvo. Len si predstav, koľko kilometrov spolu prešli a koľkokrát spolu jedli! Predstav si, ako často sa spolu modlili!

Po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní títo nasledovníci ďalej viedli spoločný život a priviedli do svojich radov mnoho ďalších konvertitov. Pozrime sa na niektoré úryvky zo Skutkov apoštolov, aby sme zistili, čo sa od nich môžeme naučiť.

Sila spoločnej modlitby

Krátko po Turícach išli Peter a Ján do chrámu, keď uvideli muža, ktorý bol od narodenia ochrnutý. Po tom, čo apoštoli „v mene Ježiša Krista“ (Sk 3, 6) tohto muža uzdravili, Peter začal kázať ľuďom, ktorí sa okolo neho zhromaždili. To rozhnevalo židovských predstaviteľov, ktorí Petra a Jána okamžite zadržali. Keďže však svedkami uzdravenia bolo mnoho ľudí, židovská veľrada sa napokon rozhodla prepustiť ich.

Peter a Ján teda „išli k svojim“ (Sk 4, 23) a povedali im, čo sa stalo, a potom „jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu“ (4, 24). Ich modlitba bola taká silná, že „miesto, na ktorom boli zhromaždení, sa zatriaslo a všetkých naplnil Svätý Duch“ (4, 31). Táto sila pramenila zo spoločnej modlitby týchto veriacich, ktorí prosili Ducha, aby apoštolom umožnil naďalej „hlásať Pánovo slovo so všetkou odvahou“ (porov. 4, 29). Pre Petra a Jána to určite bola veľká vzpruha!

Takýto dar si môžeme navzájom darovať aj my. Vždy, keď sa stretneme na spoločnej modlitbe, môžeme vnímať, ako medzi nami pôsobí Duch. On prehlbuje našu vieru, keď svojou aktuálnou vierou vydávame svedectvom svojim bratom. A keď sa ostatní modlia s nami, cítime, že sme posilnení, potešení, povzbudení alebo uzdravení. Môžeme dokonca zakúsiť hojnejšie vyliatie Ducha Svätého vo svojom živote. Samozrejme, o tieto milosti môžeme prosiť Pána aj sami, no naša modlitba je účinnejšia, keď sa modlíme spolu s ostatnými!

Vzájomná starostlivosť

Prví kresťania sa o seba starali od samého začiatku. A starali sa nielen o svoje duchovné, ale aj materiálne potreby. Keď sa komunita v Jeruzaleme rozrástla, apoštoli poverili siedmich mužov – medzi nimi i Štefana, ktorý sa stal prvým kresťanským mučeníkom – rozdeľovaním jedla a iných potrebných vecí medzi vdovami a chudobnými (Sk 6, 1 – 5).

Učeníci a učeníčky sa však starali jeden o druhého aj osobnejšie. Tabita, známa aj ako Dorkas, bola učeníčka z Joppe, ktorá „vynikala dobrými skutkami a almužnami, ktoré dávala“ (Sk 9, 36). Keď ochorela a zomrela, učeníci poslali po Petra. Keď prišiel, „obstúpili ho s plačom všetky vdovy a ukazovali mu sukne a šaty, čo im urobila Dorkas, kým bola medzi nimi“ (9, 39). Akú radosť potom museli prežívať, keď Peter ich sestru v Pánovi vzkriesil a vrátil im ju živú!

Ušiť niekomu šaty alebo sukňu sa môže zdať ako maličkosť, ale pre Tabitine sestry v Pánovi to znamenalo veľa. Možno si myslíme, že pripraviť jedlo, poskytnúť odvoz alebo zatelefonovať či napísať esemesku je tiež maličkosť. Ale pre človeka, pre ktorého to robíme, to môže znamenať nesmierne veľa. Takto im dávame najavo, že nám na ňom záleží, že si všímame jeho potreby a vynakladáme čas a úsilie na ich naplnenie. Každý takýto čin zušľachťuje nielen zúčastnených ľudí, ale aj celé spoločenstvo.

Učíme sa jeden od druhého

Keď doviedli Pavla, oslepnutého po stretnutí s Ježišom na ceste do Damasku, tamojší veriaci už boli na jeho príchod pripravení. Pán povedal Ananiášovi, kde Pavla nájde, a on sa potom pomodlil, aby sa Pavlovi vrátil zrak. Pavol potom „zostal niekoľko dní s učeníkmi v Damasku“ (Sk 9, 19). Pravdepodobne mu odpovedali na otázky, ktoré im kládol o Ježišovi, a učili ho, čo znamená nasledovať Krista. A Pavol sa učil rýchlo – už krátko nato totiž začal hlásať evanjelium v synagógach.

To je ďalšia milosť spoločenstva: v spoločenstve sa jeden od druhého učíme. Skúsenejší učeníci nás môžu učiť, ako žiť s Ježišom. Ich príklad môže byť silným svedectvom o tom, ako v nich pôsobí Kristov život. Vďaka svedectvu druhých sami rastieme vo viere a stávame sa príkladom pre svoje rodiny a ostatných kresťanov. Ako veľmi sa z toho musí Pán tešiť – z toho, že si jeho učeníci navzájom pomáhajú priblížiť sa k nemu!

Božia rodina

Len si to predstav: vždy, keď vstúpiš do svojho farského kostola, nevstupuješ len do budovy, ale do posvätného priestoru vyhradeného pre spoločenstvo veriacich. Pri svätej omši sa spoločne modlíte a zúčastňujete na svätej omši. Inokedy možno pri spoločnom stolovaní spolu lámete obyčajný chlieb. Stretávate sa na lectio divina a v malých skupinkách. Prihovárate sa jeden za druhého a možno sa stretávate v osobitných časoch, aby ste sa modlili ruženec alebo sa modlili za ľudí, ktorí momentálne prežívajú nejaké súženie či núdzu. Z prvého spoločenstva veriacich v Jeruzaleme vzišlo nespočetné množstvo veľkých i malých skupín veriacich po celom svete. Akí sme požehnaní!

Spoločenstvo veriacich je však viac než len skupina ľudí, ktorí majú podobné presvedčenie a zvyky. Krstom sme sa stali jednou rodinou. A s týmto rodinným putom sa spája i výzva zostať zjednotení v Pánovi.

Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie Slovo medzi nami.