Čas obetovaný Bohu nie je čas ukradnutý iným
Aby sme mohli vytrvať v modlitbe, musíme byť pevne presvedčení (a musíme odhaliť určité pokusy o obviňovanie, založené na falošnej predstave o láske k blížnemu), že čas obetovaný Bohu nikdy nie je časom, o ktorý sme ukrátili iných – tých, čo potrebujú našu lásku a našu prítomnosť. Naopak, ako sme už spomenuli, práve verná modlitba zaručí, že budeme schopní venovať sa iným a naozaj ich milovať. Dokazuje to skúsenosť: v dušiach, čo sa modlia srdcom, nachádzame najpozornejšiu, najohľaduplnejšiu, najnezištnejšiu lásku, najcitlivejšiu na utrpenie druhého, najschopnejšiu utešovať a povzbudzovať. Modlitba srdcom nás urobí lepšími, a naši najbližší sa na to nebudú sťažovať!O vzťahu medzi modlitbovým životom a láskou k blížnemu sa povedalo veľa neprávd, ktoré odradili kresťanov od kontemplácie, čo malo tragi
cké následky. Dalo by sa o tom veľa hovoriť. Postačí, ak odcitujeme text sv. Jána z Kríža, aby sme uviedli predstavy na pravú mieru a zbavili výčitiek kresťanov, ktorí celkom oprávnene túžia zasvätiť modlitbe veľa času. „Ľudia pohltení aktivitou, ktorí sa nazdávajú, že svojimi kázňami a inými vonkajšími činnosťami môžu premeniť svet, nech sa tu na okamih zamyslia; ľahko pochopia, že by boli oveľa užitočnejší Cirkvi a milší Pánovi, nehovoriac o tom, aký dobrý príklad by dali svojmu okoliu, keby polovicu svojho času venoval
i modlitbe srdcom, hoci by neboli takí pokročilí ako duša, o ktorej sa tu hovorí. Takto by jediným dielom vykonali oveľa viac dobra s omnoho menšou námahou, ako to dokážu s tisícimi dielami, na ktoré premárnia celý život. Modlitba srdcom by im zaslúžila túto milosť a získala by im duchovné sily potrebné na to, aby prinášali spomínané ovocie. Bez nej je všetko iba veľký hrmot; ako keď kladivo dopadá na nákovu a duní v celom okolí. Človek dosiahne trocha viac ako nič, často vôbec nič, ba dokonca narobí zle. Nech nás Boh chráni pred takou dušou, čo sa nadúva pýchou! Darmo by to navonok vyzeralo v jej prospech, pravda je taká, že nevykoná nič, lebo je celkom isté, že nijaké dobré dielo sa nemôže zavŕšiť bez Božej moci. Ó, čo všetko by sa dalo popísať o tomto probléme, keby bol na to vhodný čas!“ (Duchovný spev B, strofa 29).
Stačí sa modliť prácou?
Niektorí ľudia vám povedia: „Ja nemám čas na kontemplatívnu modlitbu, ale pri svojej robote, keď upratujem a pod., usilujem sa čo najviac myslieť na Pána, obetujem mu svoju prácu, a myslím, že to ako modlitba stačí.“ Je v tom kus pravdy. Niekto môže veľmi dobre zotrvať v úzkom spojení s Bohom pri všetkých svojich prácach tak, že to vlastne predstavuje celú jeho modlitbu srdcom, a iné nepotrebuje. Takú milosť môže Pán niekomu udeliť, najmä ak dotyčný nemá možnosť modliť sa inak. Na druhej strane je samozrejmé aj veľmi žiaduce, aby sme sa obracali k Bohu čo najčastejšie pri všetkom, čo robíme. Napokon je pravda, že práca obetovaná Bohu a vykonaná z lásky k nemu sa stáva určitým druhom modlitby. Buďme však realisti: nie je také ľahké pohrúžiť sa do práce a pritom zostať spojený s Bohom. Naopak, máme prirodze
ný sklon dať sa úplne pohltiť tým, čo robíme. Ak nevieme z času na čas úplne prestať pracovať, vyhradiť si chvíľky, v ktorých nebudeme robiť nič iné, len sa venovať Bohu, veľmi ťažko dokážeme pri práci zotrvať v Božej prítomnosti. Tomu musí predchádzať úplná prevychová srdca, a najistejším prostriedkom je práve verná modlitba srdcom. Rovnako to platí aj v osobných vzťahoch: bolo by ilúziou myslieť si, že muž miluje svoju ženu a deti, ak nie je schopný i popri všetkej pracovnej aktivite venovať im chvíle, keď je pre nich na sto percent k dispozícii. Bez tohto priestoru nezištnosti láska čoskoro vyhasne. Láska totiž rastie a kvitne v obetavosti. Človek musí vedieť obetovať čas pre druhého. Touto stratou určite veľa získame: je to jeden zo spôsobov, ako pochopiť slová evanjelia: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 39). Ak sa venujeme Bohu, Boh sa postará o naše veci lepšie ako my. Pokorne uznajme, že máme vrodený sklon priveľmi sa pripútať ku svojej práci, necháme sa ňou strhnúť a zavaliť. Dostaneme sa z toho len vtedy, ak budeme dosť rozumní a dokážeme pravidelne prerušovať všetku činnosť, aj tú najsúrnejšiu a najdôležitejšiu, a ochotne venovať čas Bohu. (z knihy: Jacques Philippe ČAS PRE BOHA)