„Máte deti?“ Pre väčšinu tridsiatnikov je táto zdanlivo nevinná otázka bránou k spoločenským rozhovorom o množstve tém. Kolegovia v kanceláriách zaplnia ticho diskusiami o nedávnych tehotenstvách, prvých svätých prijímaniach a atletických míľnikoch životov svojich detí. V kaderníctve je strihanie vlasov sprevádzané zasypaním kaderníka podrobnosťami o svojich potomkoch. „Sally má šesť rokov, práve jej vypadol prvý zub a začala žasnúť nad tým, odkiaľ sú sedmokrásky.“ Stretnutia so spolužiakmi z vysokej školy sa stávajú príležitosťou nielen si zaspomínať na chémiu či vítania prvákov, no chcú aj stretnúť miniatúrnu verziu chalana z chodby, ktorý zvykol postaviť rampu „šmykni sa a leť“ v teplejšej časti internátov, keď teplota vonku vystúpila nad 10 stupňov Celzia.
Otázka o počte a veku našich detí nás s manželkou uvádza do nepríjemných spoločenských stretnutí. Je to častý spúšťač, ktorým začínajú trápne rozhovory s cudzími ľuďmi, takisto ako aj s kamarátmi. „Nemáme deti,“ odpovedáme dúfajúc, že naše hlasy odhaľujú, že sa necítime príjemne. Odpovede sú zvyčajne v rozmedzí od „Ó, myslel som si, že už máte niekoľko detí“ do „Na čo čakáte?“ a občas len prekvapené „Ó“. Usmejeme sa. Neisto sa zasmejeme. Odpovieme: „Možno raz…“ Ako však povedať neznámemu človekovi, učiteľovi, kňazovi, spolužiakovi z vysokej školy: „Sme neplodní“?
Diagnóza a dôsledky
Keď som bol mladší, vždy som sa čudoval, prečo sa Písmo tak zaoberá bezdetnými ženami. V Starom zákone porodila Anna po rokoch neplodnosti Samuela a spieva: „Neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne.“ (Prvá kniha Samuelova 2,5) Ako teológ som si veľmi dobre vedomý, akú funkciu má neplodnosť v Písme. Keď Sára v pokročilom veku, postaršia Anna a starnúca Alžbeta porodili dieťa, čitateľ je pozvaný pripomenúť si, že Boh je najhlavnejším aktérom v spáse, a nie ľudské bytosti. Prekvapivý zvrat neplodnosti v Biblii je tak znamením nového života, ktorý prichádza zo smrti; pôsobenie možné len Bohu, ktorý je Stvoriteľom a Udržiavateľom ľudského života. Ale tá časť mňa, ktorá strávila posledných šesť rokov každodennou modlitbou za dieťa, si nemôže pomôcť a číta Anninu pieseň ako výkrik útechy. Po rokoch neplodnosti, osamelosti a sĺz – konečne dieťa!
Prirodzene, keď sme sa s mojou manželkou zobrali, nikdy sme ani nepomysleli na možnosť, že sa raz pridáme do radov neplodných biblických párov Abraháma a Sáry, Elkána a Anny, Alžbety a Zachariáša. S manželkou sme náhodou na seba narazili pred naším posledným ročníkom na vysokej škole a bláznivo sme sa do seba zaľúbili. V tom čase som sa pripravoval na vstup do seminára. Po tom, čo som stretol Karu, som zrazu pochopil, že mám stráviť zvyšok života s touto ženou. Naše prvé rande bolo horúčkovité stretnutie o rozlišovaní, kedy som sa pýtal, či sa mám vzdať svojho pôvodného naplánovaného života pre dievča, ktoré som stretol pred piatimi týždňami. Na konci rande som prišiel k záveru, že s Karou nemám len chodiť, ale že predo mnou sedí žena, ktorú si vezmem za manželku. Ona tiež prišla k podobnému záveru, aj keď trochu neskôr ako ja. Rozhodol som sa, že do seminára nevstúpim a asi rok po našom prvom rande sme sa zasnúbili. Náš sobáš sa konal v kostole a kňaz sa nad nami modlil: „Požehnaj im deti a pomôž im, aby boli dobrými rodičmi. Aby sa mohli dožiť detí svojich detí“. A už na našej svadbe sa trúsili poznámky o tom, kedy sa nám narodí prvé dieťa. My sme, samozrejme dúfali, že čoskoro.
Počas prvého roku nášho manželstva, keď Kara pracovala s mládežou a ja som si robil doktorát, sme sa rozhodli, že je čas založiť si rodinu. Keď sa na to spätne pozerám, zdá sa mi, že sme sa domnievali, že mať dieťa sa prosto stane skutočnosťou v momente, keď po ňom zatúžime (samozrejme, poznali sme fyziológiu potrebnú na vyjadrenie takejto túžby). Takže, túžba by bola.
Prešiel prvý mesiac. Prešiel druhý mesiac. Prešiel tretí mesiac. O šesť mesiacov neskôr sa náš domov stal anti-Nazaretom, keďže sme očakávali zvestovanie, ktoré stále neprichádzalo. Nádejou naplnené rozhodnutie počať dieťa sa stalo horkou úlohou skľúčeného čakania. Po roku sme začali navštevovať špecialistov na neplodnosť, ktorí na základe výsledkov testov usúdili, že by sme mali byť schopní mať dieťa. Žiaden nízky počet spermií. Žiaden problém s reprodukčnými systémami. Všetko v poriadku. Verdikt: nevysvetliteľná neplodnosť.
Nevysvetliteľná neplodnosť je prekvapivo biedna diagnóza. Niečo v mojej duši bolo pripravené na vedecké vysvetlenie. Jeden zo skvelých lekárov s dobrým vzdelaním priznal, že ak Boh nezasiahne, tak z manželského objatia medzi Karou a mnou žiadny ľudský život nevznikne. Obaja sme preliali veľa sĺz. S diagnózou nevysvetliteľnej neplodnosti je počatie vedecky možné. S každou jemnou zmenou v Karinom mesačnom cykle vzrástla nádej v našich srdciach – kým nebola zmarená príchodom menštruácie. Rodina, kamaráti a kolegovia, ktorí sa dozvedeli o našej neplodnosti, nám rozprávali príbehy o mame, či sestre, ktorá nakoniec otehotnela. Odporúčali nám „lekárov“, ktorí majú skúsenosti s liečbou neplodnosti. Ale nanešťastie, my vôbec nevieme, či sa jedného dňa staneme prvorodičmi v strednom veku. Každá návšteva lekára je risk, pretože vždy opätovne začneme mať nádej. Sme si vedomí, že nádej sama osebe nenaplní dom deťmi.
Dôsledky našej diagnózy boli mimoriadne bolestivé pre nás oboch. Diagnóza neovplyvnila len naše kamarátstva, náš vlastný vzťah, ale obzvlášť naše duchovné životy. Ak sa rozprávate s neplodným párom, ktorý sa angažuje v kresťanskom živote, všimnete si túto charakteristiku: sexuálna neplodnosť postupne presakuje do života modlitby. Každé ráno vstávam a pýtam sa Boha prečo konečne nemôžeme mať dieťa. Narazím len na chladné ticho zdanlivo chýbajúceho Boha. Na začiatku som našiel konkrétnu útechu v jazyku žalmov: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“ (Kniha žalmov 22,2-3) Rovnako ako žalmista, mal som svojich nepriateľov. Kaderník, ktorý to myslel dobre, poznamenal, že budúci starí rodičia musia byť nedočkaví za vnúčaťom od nás. Priateľský kňaz, ktorý aj napriek tomu, že vedel o našej situácii, zakaždým, keď ma uvidel, poznamenal: „Žiadne deti, však?“ Facebook sa zapĺňal oznámeniami o tehotenstvách a narodeniach detí, neustály znak nášho vlastného prázdneho hniezda. Sám Boh sa mi stal nepriateľom: „Prečo si ma, Bože, podviedol? Prečo práve my? Zverili sme ti viac aspektov našich životov ako mnoho iných ľudí a našou jedinou odmenou je bolesť a utrpenie.“
Sebaľútosť je príjemná na nejaký čas, ale aj vyčerpáva a je istou cestou k tomu, ako skončiť nielen ako neplodný, ale aj ako narcista. Začnete si predstavovať, že váš život je ten jediný, ktorý je plný sklamaní. Iba ten váš život je poznačený bolesťou. Zablokujete sa voči vzťahom s inými ľuďmi, no hlavne s tými, ktorí majú deti; je to spôsob ochrany seba samého z vysiľujúcej bolesti. Prestanete sa modliť, pretože slová, ktoré vyslovíte, sú prázdne, bez chuti, neinšpirujúce. V tomto smere som vstúpil do podsvetia, samého pekla. Bol som odrezaný od krajiny živých. Niečo sa muselo zmeniť.
Neplodnosť ako cesta modlitby
Ako som vyšiel von z tohto pekla? Najskôr som sa musel naučiť, ako akceptovať realitu, ktorú nemôžem ovplyvniť. Ľudský život je naplnený množstvom vecí, ktoré sa nám jednoducho dejú napriek našim túžbam. Diagnostikujú nám choroby, na ktoré máme genetické predispozície. Naša rodina, napriek tomu ako veľmi ju máme radi, sa rozpadá kvôli hádkam súrodencov o tom, ako sa postarať o svojich starnúcich rodičov. Zomrieme. V istom zmysle je počiatkom pravej kresťanskej viery dôverovať, že Boh prebýva s nami aj v takýchto chvíľach. A Boh, ktorý neustále prináša život zo smrti nás pozýva, aby sme mu ponúkli našu bolesť, naše zranenie ako skutok lásky.
Pre mňa bola modlitba žalmov začiatkom premeny smerom k dobru. V opätovnom vracaní sa k žalmom z Liturgie hodín som sa naučil, že vyslovovaním týchto slov zo zraneného srdca sa môj hlas stal Kristovým. Moje utrpenie, môj smútok, bol naveky zašepkaný do ucha Otca. Ozvena mojich slov v prázdnej izbe zavolala moje srdce späť k autentickej modlitbe. Počas dňa som používal krátke frázy zo žalmov v ktoromkoľvek čase, keď som mal pokušenie vstúpiť do sebaľútosti, aby som zavolal seba späť k otvorenosti voči Otcovi. Žalmy sa pre mňa stali gramatikou mojej zlomenej reči k Bohu, spôsobom vyjadrenia smútku, kde slová nepostačovali.
Po druhé, začal som rozjímať v tichosti nad krížom vždy, keď som navštívil kostol. Takáto tichá meditácia sa stala základom pre modlitbu, pretože pri dlhom pohľade na kríž som objavil, že Božie hlboké ticho v modlitbe ma ťahá bližšie k opravdivej láske. Rozjímanie, ako poznamenáva Katechizmus, je hľadanie, kedy sa „ľudský duch usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského života, aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán“ (KKC, článok 2705). Spôsobil Boh našu neplodnosť? Nie? Ale, boli sme k nej povolaní? Na základe šiestich rokov neplodnosti, je možno práve tá skutočne naším povolaním. V tichom rozjímaní nad krížom prostredníctvom Kristovej lásky som cítil ako sa moja vlastná vôľa postupne mení, aby bola v harmónii s Otcovou. Aby sme prijali kalich, ktorý sme dostali. A tak, keď sa moja vôľa zmenila, našiel som nové možnosti lásky, ktoré dostávam k dispozícii. Cez „povolanie“ neplodnosti som si uvedomil, že sú tu opustení, zraniteľní, núdzni a toto mi umožnilo vnímať skutočný dar života. Rozjímanie nad krížom mi dalo silu ísť dopredu v procese adopcie; dieťa, ktoré môže potrebovať viac lásky ako my vôbec vieme dať, viac opatery, ako si vieme predstaviť; vstúpiť do utrpenia vdovy, imigranta, opusteného, ktorý tiež prichádza na svätú omšu s hlboko zraneným srdcom.
Po tretie, moje modlitby cez bolesť z neplodnosti na formovali tak, že som bol vďačnejší za ticho a polovičné vety Boha. Katechizmus vo vzťahu k rozjímaniu alebo tichu hovorí: „Je to pohľad viery upretý na Ježiša, počúvanie Božieho slova, mlčanlivá láska. Kontemplatívna modlitba uskutočňuje zjednotenie s Kristovou modlitbou v takej miere, v akej nám dáva účasť na jeho tajomstve“ (KKC, článok 2724) V skutočnosti slová často bolia príliš na to, aby sme ich vyslovili; ja sám niekedy nemám energiu na hovorenie počas modlitby; všetko, čo mi zostáva je len napodobňovanie ticha, ktoré počujem ako odpoveď na moje prosby. Prostredníctvom vstupu do Božieho ticha zisťujem, že moje vlastné trpké ticho sa premieňa na ticho dôvery, nádeje, akéhosi druhu „múdrosti“ Božej lásky, že som si prišiel vychutnať, ochutnať, zažiť rast počas modlitby. Niekedy toto ticho vyúsťuje v dare radostnej blaženosti ako by som sa na chvíľu úplne zjednotil s Pánom. Niekedy je to upokojujúce ticho, v ktorom nepočujem reč. Užívam si takéto chvíle, pretože len tu dostávam útechu na bolesť, ktorá často zaplavuje moju dušu počas dňa.
Nakoniec, naša neplodnosť nás pomaly viedla k hlbšiemu pochopeniu významu Eucharistie pre kresťanský život. Roky som rozprával s omnoho väčšou ľahkosťou o „obeti svätej omše“. O eucharistickom povolaní kresťana. Ako sa všetky naše životy musia stať obetným darom, darom pre Otca cez Syna v jednote s Duchom Svätým. Kým som nespoznal bolesť z neplodnosti, tieto slová boli viac slamou, odkazujúc sa na Tomáša Akvinského, eucharistického básnika par excellence.
Opravdivé sebadarovanie je ťažké. Je ťažké darovať sa Bohu, ktorý vyzerá, že nepočúva vaše modlitby. Je ťažké čakať na dieťa, ktoré nikdy nemusí prísť, pripraviť vo vašom dome správny nábytok pre to, čo sa miestami zdá ako výplod fantázie. Je ťažké milovať vášho manžela/manželku tak hlboko ako po tom túžite, keď ste rozptyľovaný preludmi bolesti, ktorá sa stala vašou najmilšou priateľkou. Je ťažké vyčariť úsmev, keď vaši priatelia oznámia, že budú mať ďalšie dieťa. Je to jednoducho ťažké.
V týchto chvíľach neviem, čo iné by som mal robiť ako hľadať jednotu so samým Kristom. Vstúpiť hlbšie do eucharistickej logiky Cirkvi, kde je pud sebazáchovy premenený na sebadarovanie. A Eucharistia ma naďalej učí, že to nemôžem urobiť sám. Nemôžem sa vyhrabať z bolesti, smútku, utrpenia. Nemôžem to dať dokopy. Ale môžem to odovzdať. Môžem to obetovať. Môžem pomaly vstúpiť do eucharistického života Cirkvi, učiť sa, aby som sa stal tým, čo dostávam. Stať sa zraniteľným, rozdávať lásku, aj keď uprostred bolesti. Uvedomujúc si, že v Zmŕtvychvstaní takáto láska zvíťazila nad smrťou. Kde zmysly zlyhávajú, viera samotná postačuje.
Alebo sa ukáže, že nie sme zosobášení preto, aby sme zakúsili radosť mať deti. Zosobášili sme sa, aby sa naše životy stali obetným darom lásky pre svet. Pre naše netere. Pre našich synovcov. Pre našich priateľov. Pre dieťa, ktoré sa má ešte narodiť dúfajúc, že jedného dňa ho privítame. Pre dieťa, ktoré znášalo viac zanedbania, náhodného alebo zámerného, ako my, ktorým chýba dieťa. Naša neplodnosť nie je o nás. Je to o tom, ako vie Boh premeniť aj našu bolesť na radosť; ako aj tieň tohto veľmi reálneho kríža, svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.
Toto je dráma života modlitby. Spoznal som Božiu milosť aj v utrpení, v tomto údolí sĺz. Neuzdravila bolesť, nezmyla ju. Ešte stále prichádzajú momenty, ktoré v nás vzbudia mimoriadnu bolesť spôsobenú neplodnosťou. Vianoce sú obávané sviatky, sú pripomienkou nášho „nedostatku“ v pančuche visiacej na našom kozube. Krst bábätka vo farnosti, ktorý Kara koordinuje, môže spôsobiť spustenie lavíny smútku, zdanlivo nevhodnú pre slávnostnú udalosť, kedy farnosť oslavuje nový život v Kristovi. Fotky z ultrazvuku na Facebooku, ktoré oznamujú dieťa číslo dva a tri medzi našimi kamarátmi nám znova pripomínajú, že jediné fotky, o ktoré sa s inými môžeme podeliť sú fotky novej drevenej dlážky, ktorú chceme položiť v našom dome (samozrejme, drevená podlaha bude výnimočná!). Rana zostáva a môže sa otvoriť veľmi rýchlo. No modlitba jej dáva tvar, zmysel, účasť na samom Božom živote. Napriek tomuto utrpeniu, Slovo sa túži stať telom v mojom živote prostredníctvom modlitbovej poslušnosti Bohu, ktorého nemôžem úplne pochopiť.
Záver
Niekedy si dovolím snívať o tom, že jedného dňa dostanem telefonát od našej adopčnej agentúry alebo dobrú správu, že Kara je tehotná. Tento moment by bol nepochybne najšťastnejší v mojom živote, plný milosti, ktorú by ľudské slová vedeli vystihnúť prinajlepšom ako koktanie. Marilynne Robinsonová sa k tomu približuje v jej románe Gilead. Protagonista románu, John Ames, sa ocitne ženatý a s dieťaťom v neskoršom veku života. Jeho smrť je blízko, svojmu dieťaťu píše:
Nikdy som neveril, že uvidím moju ženu bláznivo milujúcu moje dieťa. Zakaždým ma to udivuje, keď nad tým premýšľam. Píšem ti to z časti, aby som ti povedal, že ak sa budeš niekedy čudovať, čo si spravil počas svojho života a každý sa čuduje skôr či neskôr, bol si Božou milosťou pre mňa, zázrakom, niečím viac ako zázrakom. (Gilead, 52)
Samozrejme, takáto chvíľa nikdy nemusí prísť. Nič v ľudskom živote nie je sľúbené. To je dôvod, prečo učenie modliť sa cez neplodnosť je podobné učeniu vidieť možnosť milosti, nikdy nie záruku. V opačnom prípade, boli by takéto momenty milosti úplného daru na prvom mieste? Takže stojíme a čakáme na Gabriela. Učíme sa počuť hlas anjela novými spôsobmi. V čase, ktorý sme strávili s naším synovcom a neterou. V čase, ktorý trávime jeden s druhým. V údive nad zázrakom detí, ktoré nie sú našimi vlastnými. V učení rozdávať sa, nie preto, že sa chceme stať členmi komunity rodičov, ale pretože sú tam takí, ktorí naliehavo potrebujú našu lásku, možno len na jeden mesiac.
A čím viac vstupujem do modlitby, tým viac vidím, že v týchto momentoch milosti už Gabriel prišiel.
Fiat mihi secundum verbum tuum. Nech sa mi stane podľa tvojho slova.
Prebraté z: http://zastolom.sk/cakanie-na-archanjela-gabriela-ako-sa-modlit-ked-clovek-zapasi-s-neplodnostou/#sthash.eZw4t5Tw.dpuf