Niekoľko rád pre vznik silných a zdravých spločenstiev
V deň, keď Pánovi príbuzní stáli pred domom a čakali, že sa s ním porozprávajú, Ježiš svojich poslucháčov šokoval. „Kto je moja matka a moji bratia?“ opýtal sa ľudí okolo seba. „Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka“ (Mk 3, 33. 35).
Ježiš to povedal úplne jasne: v ňom sme jedna rodina. S ním i medzi sebou navzájom sme si takí blízki ako pokrvní príbuzní a on si praje, aby sme sa k sebe navzájom správali tak, ako by sme sa správali k členom svojej vlastnej rodiny. Zároveň chce, aby sme sa opravdivo usilovali o jednotu v ňom. Ako sa teda môžeme stať „agentmi“ jednoty v rodine či spoločenstve, v ktorom sa nachádzame?
V tomto článku budeme hovoriť o niekoľkých praktických spôsoboch, ako prekonávať vzájomné rozdiely, ako sa vyhnúť rozdeleniu a navzájom sa milovať. Aby sa nám to darilo, potrebujeme mať srdce plné milosrdenstva, súcitu a hlbokej túžby po jednote. No čím viac sa v týchto veciach budeme cvičiť, tým lepšie sa nám bude dariť udržiavať tú cennú jednotu, ktorú nám Boh dal v Kristovi.
Počúvaj
Žaneta nemohla pochopiť, prečo si jej staršia kamarátka Emília nevie upratať dom. Nechávala si toľko zbytočných vecí, že mala problém dostať sa z jednej izby do druhej. Žaneta bola v pokušení podľahnúť frustrácii – veď ona ukrajovala zo svojho predrahého času a napriek svojmu nabitému programu prichádzala k tejto svojej susedke a dlhoročnej kamarátke z farnosti a pomáhala jej niektoré veci pretriediť. No išlo im to len veľmi pomaly.
Raz si len tak sadli a skôr než sa pustili do upratovania ďalšej časti domu, Žaneta navrhla, aby si spolu dali čaj. Potom nechala Emíliu rozprávať. Ona jej vtedy povedala, že keď sa zbavuje týchto vecí, má pocit, akoby sa vzdávala všetkého, čo mala v minulosti rada. Žaneta tam sedela a počúvala ju – a vďaka tomu dokázala byť trpezlivejšia a chápavejšia. Taktiež vďaka tomu trochu upravila svoje očakávanie ohľadom toho, ako rýchlo sa im túto prácu podarí dokončiť.
Opravdivé počúvanie – počúvanie srdcom a nielen ušami – je náročné. No je to prvý krok k porozumeniu toho, z akého prostredia druhý pochádza a prečo niečomu verí alebo koná určitým spôsobom. Zvlášť vtedy, keď vnímame, že sú medzi nami rozdiely, mali by sme Ducha prosiť o to, aby nám pomohol najskôr počúvať druhého a jeho verziu príbehu. To si vyžaduje zdržať sa úsudku, kým druhý hovorí, a nesnažiť sa sformulovať svoju odpoveď skôr ako dohovorí.
Predpokladaj u druhých najlepší úmysel
Milan prestal chodiť na modlitby mužov, ktoré v jeho farnosti každú sobotu ráno viedol jeho kamarát Peter. Milan na ne chodieval celé mesiace, no v poslednom čase si vždy našiel nejakú výhovorku, prečo nemôže prísť. Peter bol z toho otrávený – a aj trochu nahnevaný. Mladší členovia tejto skupiny k Milanovi vzhliadali a obdivovali jeho múdrosť i súcitné srdce. Prečo odrazu prestal chodiť, keď až doteraz išlo všetko tak dobre?
Peter raz pri modlitbe vnímal, že sa možno v Milanovom živote deje niečo, o čom im nepovedal. Napokon vyšlo najavo, že Milan si robí starosti o svoju manželku. Začínala byť čoraz roztržitejšia a zmätenejšia a on ju nechcel nechávať tak skoro ráno doma samu. Nebol pripravený povedať Petrovi o manželkiných zdravotných problémoch a pred ostatnými sa hanbil vyjadriť svoje obavy.
Keď sa niekto správa inak, ako od neho očakávame, alebo spôsobom, ktorý neschvaľujeme, ľahko sa nám na ňom nachádza vina. No čo keby sme sa snažili hľadať spôsob, ako vidieť druhého v čo možno najlepšom a nie najhoršom svetle? Ako veľmi by sa zmenila naša reakcia, keby sme v takýchto situáciách predpokladali u druhých najlepší úmysel? Určite by sme sa správali inak – bez ohľadu na to, čo by napokon vyšlo najavo.
Neosočuj ani neohováraj
Pán farár jedného dňa po svätej omši pozval Samuela na faru. Šokovalo ho, keď mu jeho farár povedal, že niektorí farníci za ním prišli s tým, že ho Samuel poza jeho chrbát ohovára. Vraj povedali i to, že Samuel plánuje napísať sťažnosť biskupovi.
Samuel však nikdy nič také nepovedal. No predsa sa po farnosti rozšírili takéto chýry a dostali sa až k jeho farárovi. Samuelov farár, našťastie, uveril, že to nie je pravda a na ich vzťahu to nezanechalo stopy. No Samuel sa už nikdy necítil príjemne pri rozhovoroch s inými farníkmi; bál sa, že by si mohli opäť jeho slová zle vysvetliť alebo ich prekrútiť.
Ohováranie a klebetenie má veľmi ničivé následky. Ničí nielen jednotlivé vzťahy, ale celé spoločenstvá. A predsa niekedy cítime veľmi silné pokušenie zapojiť sa do klebetenia. Preto si musíme neustále strážiť svoj jazyk. Pápež František často hovorí o tomto pokušení i o škodách, ktoré môže spôsobiť: „Ohováranie nie je dielom jednoty Cirkvi. Ohováranie ničí to, čo koná Boh“ (Generálna audiencia, 6. júna 2018). „Ak niečo nefunguje, je potrebné ticho a modlitba za brata či sestru, ktorí pochybili, ale nikdy nie klebety“ (Anjel Pána, 6. septembra 2020).
Povzbudzuj slovami
Martina bola dušou každej oslavy. Pri každom farskom podujatí sa okolo nej vytvorila skupinka ľudí, ktorá často prepukla do smiechu. No často žartovala na úkor iných ľudí. Jej podpichovanie sa dalo vnímať aj ako prejavenie lásky a pozornosti druhému, no zároveň dokázalo aj zabolieť – a často to tak aj naozaj bolo.
No druhých môžeme zadupať a ponížiť aj inak než negatívnym humorom. Otráviť atmosféru môže aj neustále hundranie. I neprestajná kritika. Aj keby sme mali dôvod sťažovať sa pre nejakú situáciu alebo niečie konanie, veľmi dôležitý je spôsob, akým vyjadrujeme svoje pocity. Musíme pamätať na to, že hnev i podráždenosť sú nákazlivé a môže sa nimi nakaziť aj niekto iný a vytvoriť tak atmosféru vedúcu k všeobecnej nespokojnosti, nevraživosti a rozdeleniu. To neznamená, že nemáme byť čestní a hovoriť o tom, ako sa cítime alebo sa vyrovnávame s nejakou situáciou. No svojich poslucháčov môžeme povzbudiť aj tým, že napriek okolnostiam zostaneme plní nádeje, alebo im povieme, ako v danej situácii pôsobí Boh.
Vyhni sa tvoreniu skupiniek a krídel
Istá cirkevná škola fungovala už dlhé roky, no klesajúci počet žiakov a rastúce náklady príliš vyčerpávali farskú pokladnicu. Pastoračná rada odporučila jej zatvorenie, no rodičia školopovinných detí ju chceli za každú cenu udržať otvorenú. Skôr než by sa stihli vytvoriť vo farnosti strany pre a proti zatvoreniu školy, farár vyhradil osobitné hodiny na adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou, počas ktorých sa mali modliť a hľadať, čo si v tejto veci želá Pán. Po týchto modlitbách a niekoľkých stretnutiach sa farníci dohodli, že pred definitívnym zavretím školy skúsia nájsť iné spôsoby na výber prostriedkov na jej fungovanie.
V podobných situáciách je lákavé spolčiť sa s druhými a pretláčať svoj pohľad. Čakať na Pána a spoločne hľadať riešenie – na to treba mať vieru a trpezlivosť. No takýto postup často vedie k lepším riešeniam. A takisto sa ním vyhneme vytvoreniu rôznych strán, ktoré by mohli spôsobiť v spoločenstve trvalé škody.
Odpusť a pros o odpustenie
Mária ako dobrovoľníčka pomáhala pri farskom dni. Na prvom stretnutí tímu dostala za úlohu prísť na miesto podujatia skoro ráno a prichystať nejaké veci. V ten deň však zaspala. Dve hodiny po stanovenom čase prišla so sklopenými ušami za Františkom, ktorý viedol tím dobrovoľníkov. „Mrzí ma to,“ povedala. „V noci som nemohla spať a nejako som si musela ráno vypnúť budík. Nevedela som, že budem spať až tak dlho. Prosím, odpusť mi.“
František bol nahnevaný; celé ráno pobehoval hore-dole a hľadal nejaké ďalšie pomocné ruky. Ešte stále bol podráždený, no zároveň si uvedomoval, že musí Márii odpustiť. A tak jej povedal: „Odpúšťam ti,“ a potom to pustil z hlavy. Deň sa napokon veľmi vydaril a Mária zostala do neskorého večera, aby pomohla s upratovaním.
Odpustenie nie je jednosmerka. Potrebujeme prosiť o odpustenie, keď niekoho zraníme alebo sklameme, a potrebujeme aj odpúšťať – keď niekto príde za nami a povie, že mu to je ľúto. Všetci dobre vieme, aké je to niekedy ťažké, no pre prehlbovanie jednoty nie je nič dôležitejšie ako odpustenie a zmierenie. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme milovať, z času na čas zlyháme. V každej situácii musíme prosiť Ducha Svätého, aby nám obmäkčil srdce, aby sme boli pripravení odpustiť i prosiť o odpustenie. Čím častejšie to budeme robiť, zvlášť pri menších previneniach, tým ľahšie sa nám bude odpúšťať, keď bude previnenie väčšie.
Buď svedkom jednoty
Každý z nás má povinnosť robiť zo spoločenstva, v ktorom žije, miesto, na ktorom si môžu ľudia navzájom dôverovať a rásť vo svojej viere. Nemôžeme ovládať činy a reakcie druhých ľudí, no môžeme kontrolovať svoje vlastné činy a reakcie. Naše úsilie o vytvorenie láskyplných spoločenstiev a pevných vzťahov s našimi bratmi a sestrami môže priniesť veľa dobrého.
Ďalej teda pros Ducha, aby ti pomohol zachovať jednotu – či už vo svojej rodine, malom spoločenstve, vo farnosti či na pracovisku. Spolu môžete prinášať svedectvo o jednote, ktorú túži Boh vidieť v spoločenstve veriacich i na celom svete.
Článok uverejnený s láskavým súhlasom redakcie Slovo medzi nami.