Pokoj a dobro,
chcem sa podeliť so svedectvom o Božej dobrote a milostiach a ochrane Božej Matky.
Dostala som pozvanie na II. ročník pešej púte z Michaloviec do Smižian, ktorú poriadali pallotíni a konkrétne otec Artur. Táto púť je dlhá 145 km. 30 pútnikov do Svätyne Božieho milosrdenstva vyrazilo sme po svätej omši okolo 8,00 hodine v sobotu ráno s mottom : „Veľké veci mi urobil Pán“. Počas putovania otec Artur rozoberal modlitbu ruženca, Sedembolestný ruženec, odkaz z Kibeho pre nás, úctu k Božej Matke. Denne sme sa modlili ruženec podľa dňa a sedembolestný ruženec, ráno sme mali ranné chvály, večer vešpery a 15 minútovú adoráciu pred najsvätejšou sviatosťou. V Obišovciach bazilike ružencovej Panny Márie sme sa po svätej omši zasvätili Panne Márii.
Moja rodina bola proti môjmu putovaniu, pretože mám aj zdravotné problémy, mám dosť rokov na tých 145 km a okrem toho sú veľké horúčavy. V týždni pred púťou som bola nečakane v Krakowe Lagiewnikach a tak som na kolenách vo Svätyni sa pýtala Boha, či sa mám vydať putovať. mala som konkrétny úmysel, za ktorý som chcela obetovať a okrem toho celá púť bola pre spásu hriešnikov. Bola som rozhodnutá a môžem povedať, že to bola veľká milosť, ktorú mi vyprosila Panna Mária. Putovali sme vo veľkých horúčavách, išli sme niekoľko dní po asfaltových cestách, poliach a lesoch, hore kopcom, dole kopcom, cez rieku, prechádzali sme cez osady. Nebudem rozpisovať celý program púte, ale zastavili sme sa na obed v kláštore Božieho milosrdenstva v Nižnom Hrušove, prišli sme na nocľah do Herlian, kde práve chŕlil herliansky studený gejzír, na obecných úradoch sa o nás postarali starostovia chutným obedom, boli sme aj v grékokatolických farnostiach, kde sa nás postarali farári.
Vydať sa putovať, si vyžaduje odvahu a stíšenie, pretože máme možnosť stretnúť sa sami so sebou, s druhými ľuďmi a s Bohom. Spomenula som si na púti na sviatok premenenia Pána, keď sa apoštoli vydali na náročnú púť na vrch, kde sa stretli s osláveným Ježišom. Toto putovanie, aj keď som púť ukončila skôr, pretože som sa musela vrátiť po piatich dňoch do práce a prešla som len 108km, bolo pre mňa neskutočným obohatením, pretože to viedlo k novému objaveniu samej seba a k novému otvoreniu sa Bohu. Putovanie mi dalo aj to, že som sa mohla stretnúť s novými ľuďmi, stretla som sa s rôznymi kultúrami, predsa len východ je veľmi rozmanitý. úžasné bolo prijatie pútnikov do rodín. Boli sme pre nich cudzí ľudia a prijali nás v dedinách po 3-4 na nocľah, pripravili nám večeru a raňajky, niekde aj balíček na cestu. Napriek tomu, že sa vyskytli aj nečakané nebezpečenstvá, či to bolo prelomenie dreveného mostíka nad riekou a pád niektorých do vody, cez Ondavu nás prevážala kompa – traktor s vlečkou, lebo most je rozobratý. Sedela som vo vlečke, jeden mladý muž stál a keď sa traktor pohol, celou váhou sa posadil na môj členok. Musela som ho mať ošetrený a zabandážovaný elastickým obväzom. Či to bola strava – guláš, rezne, fašírky, jedlá, ktoré za iných okolností by som nejedla, pretože nie sú vhodné na pankreas a mám ich zakázané, no Božia milosť nás sprevádzala na každom kroku, nikomu sa nič nestalo a všetko prebiehalo pod ochranou Matičky. Keďže terén bol aj dosť náročný, väčšinou sme išli mlčky a každý premýšľal nad sebou, problémami…otváral sa Bohu. Vždy, keď sa niečo vyskytlo, povedali sme si Panna Mária sa postará. Veď aj ona putovala či ako tehotná s Ježiškom, či na úteku do Egypta. Práve na tejto púti som si uvedomila, že vlastne človek je celý život na ceste, putuje do nebeského Jeruzalema, na najsvätejšie miesto, kde je Boh. Byť na ceste – bola pre mňa aj dosť veľká odvaha, ale uvedomila som si, že aj Abrahám sa vydal na cestu do neznámej krajiny, kde ho čakalo požehnanie. Keď som musela ukončiť púť skôr, nereptala som, vrátila som sa do práce, pretože som to prijala ako Božiu vôľu pre mňa a odpoveď, že Boh prijal moju obetu.
Svätý Ján Pavol II. povedal, že kresťania sú pútnici do Otcovho domu a nie je náhoda ani to, že mi na začiatku púte prišlo slovo „ Ja som cesta“ Jn 14,6 a kresťan má byť na ceste. Pochopila som, aké dôležité je vykonať aspoň raz za život púť s obetou. Mohla by som písať o stretnutiach ľudí, ktorí prijali pútnikov, akoby prijali samého Krista, ale viem, že každý putujúci zažíva neskutočnú milosť, lebo Bohu sa páči, že sa nájdu ľudia, ktorí svoje otlaky aj bolesti prinášajú ako obety za spásu hriešnikov.
Chodievam druhý rok na pešie púte zo Starej Ľubovne na Levočskú horu, ale táto púť bola úplne iná. Verím, že ak Boh dá, sa zúčastním už III. ročníka pešej púte pallotínov a veľmi sa na ňu teším. Milostí, ktoré som dostala, budem dlho pociťovať a rozprávať ostatným o ochrane matky Božej a nekonečnej láske Boha.
Majka