Pred sedemdesiatimi rokmi sa v Ríme odohrala udalosť, ktorá nemá obdobu. Bývalý hlavný rímsky rabín sa stal katolíkom. 13. februára 1945 v bočnej kaplnke baziliky Santa Maria degli Angeli v Ríme príjma Israel-Italo Zolli, vrchný rabín Večného mesta krst. Onedlho ho nasledujú aj jeho manželka a dcéra. Za svoje krstné meno si rabín zvolí meno Eugen, ako znak vďaky pápežovi Piovi XII. „Za všetko, čo vykonal pre židov počas druhej svetovej vojny…“ Udalosť, ktorá otriasla svetom, aby vzápätí zapadla prachom zabudnutia. V rímskej synagóge je vyhlásený prísny pôst za „apostatu“, jeho meno je neskôr vymazané z takmer všetkých análov komunity v Ríme.
Toto mlčanie po dlhom čase prelomila židovka- konvertitka na katolícku vieru z New Yorku, matka 9 detí (jeden z nich sa stal katolíckym kňazom). Opäť prešla cestu konverzie rabína, ktorý patril medzi najväčších odborníkov na Sväté Písmo vo svojej dobe. A práve ona odmieta hovoriť o „konverzii“. Hovorí o naplnení. Pretože podľa nej a podľa celoživotného diela rabína Zolliho je prijatie krstu v Katolíckej cirkvi logickým vyústením seriózneho skúmania Starého a Nového Zákona. Naplnenie cesty, na ktorú sa rabín vydal už oveľa skôr, prichádza v deň Jom Kippur roku 1944 v Rímskej synagóge, kde má rabín tajomné mystické stretnutie s Kristom. Od toho okamihu už viac niet pochýb. „Moje vnútro bolo naplnené pokojom.“- opíše neskôr túto skúsenosť, ktorú potvrdia aj jeho manželka a dcéra. Bola to bodka za dlhou cestou, ktorú rabín pri štúdiu Svätého Písma a osobnej modlitbe podnikol.
Israel Zolli sa narodil 17. septembra 1881 v Brodoch na poľských hraniciach ako piate z detí v rodine obchodníka. Svoje detstvo prežil v oblasti náboženskej tolerancie. Malý Israel sa od malička zaujíma o svoje náboženstvo, no zároveň i o náboženstvo svojich priateľov kresťanov. Už ako malý chlapec si napíše: „Aby som sa mohol stať rabínom, musím veľa študovať. Ale aj tak všetko, čo sa naučím, bude len ako matematika… Tóru sa musím naučiť v prvom rade žiť…“ Neskôr spomína, aký dojem na neho urobil jednoduchý kríž zavesený v izbe jeho priateľa Stanislava, kam sa chodil hrávať. Už vtedy si po prvýkrát položil otázku, či by práve tento „Ježiš“ nemohol byť „Služobník utrpenia“ o ktorom tak pútavo píše prorok Izaiáš. V roku 1904 odchádza na štúdiá do Viedne. Znechutený politickými roztržkami však po 6 mesiacoch odchádza do Florencie a neskôr sa usadí v Terste. Tu sa stáva hlavným rabínom.
V jeho najväčšom exegetickom diele „Nazaretčan“ hľadá odpovede na otázky vyvoleného proroka, Mesiáša. Veľa cestuje, prednáša a stáva sa uznávaným odborníkom. Do cesty sa mu však postaví druhá svetová vojna. V roku 1940 mu ponúknu uprázdnené miesto hlavného rabína Ríma. Inokedy by to bolo veľké uznanie. V tom čase je to však veľké riziko. Zolli ho však prijíma a v Ríme okrem svojej práce rabína pomáha celej židovskej komunite. Upozorňuje na blížiacu sa katastrofu, no významní členovia židovskej komunity, ktorí sú na vysokých postoch v Mussoliniho vláde, ho nepočúvajú.
Kalvária židovskej komunity sa však blíži. Svoj vrchol dosiahne v roku 1943. Začiatkom septembra dostane židovská komunita v Ríme ultimátum – za jeden deň odovzdáte 50 kg zlata, alebo vás všetkých deportujeme… I napriek veľkej snahe sa podarilo zhromaždiť iba 35 kg. Rabín teda odchádza do Vatikánu, aby prosil o „pôžičku“ Pia XII. Ten mu ju okamžite prisľúbi, no večer sa podarí židovskej komunite zohnať aj zostatok zlata a tak rabín pápežovi už len vrúcne poďakuje. O niekoľko dní neskôr rozkáže Pius XII. otvoriť kostoly a kláštory, v ktorých nájde záchranu niekoľko tisíc Židov…
V roku 1945 Zolli napíše: „Židia dlhujú pápežovi Piovi XII. veľkú vďaku za všetko, čo pre nás urobil…“ Niekto by sa nazdával, že práve toto boli okamihy, ktoré priviedli hlavného rabína do lona katolíckej cirkvi. Neboli. Ako neskôr sám prizná, jeho túžba po krste ho napĺňala už oveľa skôr. Ale vo chvíľach ťažkého postavenia svojho ľudu ho nechcel opustiť. A už vôbec nechcel vyzerať ako ten, ktorý prijíma krst, aby si zachránil svoj život pred nacistami.
15. augusta 1944 zaklope veľký rabín na dvere jedného rímskeho kostola. Pátrovi Dezzimu povie: „Moja prosba nie je motivovaná núdzou. Žiadam o vodu krstu. Som chudobný a chudobným zostanem. Dôverujem prozreteľnosti.“ Práve v ten deň symbolicky prekročil rieku Tiber, ktorá oddeľuje rímsku synagógu od Vatikánu. Po svojom krste príjme neskôr aj sviatosť prvého svätého prijímania a birmovania. Reakcia židovskej komunity je tvrdá. Skromne napíše: „Keď sme sa spolu s manželkou rozhodli stať kresťanmi, neviedli nás k tomu žiadne ekonomické pohnútky. Stratili sme všetko, čo sa na tomto svete materiálne dá stratiť. Musíme si hľadať prácu. Ale Boh nám pomôže.“ Po jeho konverzii ho navštívili aj významní predstavitelia iných kresťanských cirkví. Jedna z týchto delegácií mu ponúkla výhodné miesto profesora na univerzite pod podmienkou, že bude pokračovať vo svojej práci, ktorú zameria na dokázanie omylu pápežstva. Odmietne. A nielen to. Vysloví veľkú túžbu- dokázať pravý opak. „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev. Ježiš nehovorí o kameni, ale o skale. Táto skala vydrží všetky útoky…“- napíše vo svojej odpovedi. Jeho túžba venovať sa tejto problematike hlbšie však zostáva nenaplnená.
Týždeň pred svojou smrťou sa zdôverí rehoľnej sestre, ktorá sa o neho stará: „Zomriem na prvý piatok o tretej poobede ako náš Pán.“ 2. marca 1956 prijíma naposledy Sväté prijímanie so slovami: „Dúfam, že Pán mi odpustí moje hriechy. Ja mu dôverujem…“ Zomrel na prvý piatok o tretej popoludní. Pochovali ho na rímskom cintoríne Campo Verano. Živým odkazom zostáva jeho odpoveď na výčitku, že opustil Synagógu, aby vstúpil do Cirkvi. „Ja som vás nezaprel. Kresťanstvo je naplnením Synagógy. Synagóga je prísľubom a kresťanstvo je naplnením tohto prísľubu. Synagóga ukazuje smerom ku kresťanstvu. Kresťanstvo predpokladá Synagógu. Jedno nemôže existovať bez druhého.“ Duch vanie. Nielen v časoch Ježiša, ale i dnes. Aj život rabína Zolliho je toho dôkazom.